Minulý rok na jeseň som sa prisťahovala do Českých Budějovíc, veľmi pekného to mesta na juhu Českej republiky.
Manžel musel ísť po krátkej dobe do práce, takže som na objavovanie mesta, hľadanie obchodov a úradov zostala sama.
Ale mám dobré orientačné schopnosti, preto som sa nebála a začala som s túlaním, rádius výletov sa deň za dňom zväčšoval....
Z dobre informovaných zdrojov (mamičkovské stránky) som sa dozvedela, že na nejakej XY ulici je super obchod s detským oblečením a keďže môj synátor už potreboval doplniť garderóbu, rozhodla som sa tam vypraviť.
Poctivo som si pripravila mapu, ale, chyba preveľká, zabudla som si ju so sebou zobrať. A tak sa stalo, čo sa stať nemalo, motala som sa po centre Budějovíc a nie a nie nájsť tú nešťastnú ulicu, kde sa mal obchodík nachádzať. Tak si vravím, že nič nedám za to, keď sa opýtam niekoho tunajšieho, aj Česi hovoria „Líná huba hotové neštěstí“ (a to fakt nie je môj prípad J - myslím tá líná huba). Zastavujem hneď prvého človeka, mladú mamičku s kočíkom, určite bude vedieť, kam mám ísť. Jasné že vie, spustí: pujdete stále rovně, tam je potom lanofka, u Billy doprava, kousek jsou pozemní stavby a Faktor a tam to už uvidíte, takovej žlutej domek...“.
Zaďakujem a zostávam stáť, aby som sa zorientovala. Lanovka, lanovka....Idem smerom, ktorý mi poradila tá mladá mamička a trošku sa čudujem, kde asi tá lanovka môže byť, keďže tu priamo v meste nie je nijaký kopec. Vykrúcam hlavu, hľadám nejaké tie kabínky, laná, stĺpy, proste lanovku...Ale nič nenachádzam...
Tak si vravím, opýtam sa ešte niekoho iného na tú lanovku, to bude asi ten najdôležitejší orientačný bod (keďže je jeden z troch popri pozemných stavbách a Faktore, ktorý som si z výkladu zapamätala...)
Zastavujem mladú dvojicu a pýtam sa, kde je tu lanovka.
Chvíľku sa na mňa nechápavo pozerajú, potom sa chlapec uškrnie a hovorí:Já nevím, jakou ještě jinou lanovku tady mají, ale na jedné stojíte“. A odchádzajú.
Tak z toho som hotová: ako to, že stojím na lanovke? To sa predsa nedá.. .Akosi mi to celé nedochádza, ale to len na najbližšie asi dve minúty, kedy prichádzam k označeniu ulice, po ktorej sa už hodnú chvíľu pohybujem: Lannova třída, alias Lannovka....
Až teraz si uvedomujem, že som totálne strápnila, tí dvaja mladí si museli myslieť, že som si prinajmenšom šľahla jointa.
A aké poučenie z príbehu vyplýva?
Noste so sebou mapy, obzvlášť miest, ktoré dobre nepoznáte.
Nespoliehajte sa na svoj „orientačný“ zmysel.
Ani „nelíná“ huba Vám nepomôže, keď neviete, čo vlastne hľadáte...
Nuž, takto to vyzerá, keď sa človek z dediny dostane do mesta J.
